RNDr. PhMr. Jiří Dlouhý, český lekárnik, lekáreň U Zlatej koruny, Kyjov: „Kolegyne a kolegovia robia lekárnictvo ako poslanie, nie ako kšeft“
„Kolegyne a kolegovia robia lekárnictvo ako poslanie, nie ako kšeft“ – hovorí nielen o svojich špičkových odborníkoch/lekárnikoch z lekárne U zlatej koruny v Kyjove RNDr. PhMr. Jiří Dlouhý, ktorý 26. februára 2019 oslávil krásne životné jubileum – 90 rokov. Osobnosť Českej lekárnickej komory a nositeľ zlatého odznaku Českej lekárnickej komory nám priblížil, ako funguje jeho lekáreň v Kyjove.
Najviac ho trápi súčasný stav lekárenstva a degradácia postavenia lekárnika, kedy je vplyvom liberalizácie a povolenia vstupu reťazcov lekární, farmaceut pacientmi vnímaný ako predavač. Dr. Dlouhý ako čestný člen Českej lekárnickej komory, Švajčiarskej lekárnickej komory, čestný hosť Bavorskej, Nemeckej, Rakúskej a Maďarskej lekárnickej komory a mnohých ďalších európskych lekárnických komôr nám v rozhovore tiež prezradil, čo by malo slúžiť ako pozitívny príklad zo zahraničia pre slovenské lekárenstvo.
Dr. Dlouhý v roku 1953 a teraz
Dr. Dlouhý sa narodil do rodiny lekárničky, PhMr. Márie Dlouhej 26. februára, pred 90 rokmi. Lekáreň, v ktorej stále pôsobí, založil už jeho starý otec v roku 1889 a bola jedinou lekárňou do roku 1991. Ako prvá na Morave tiež bola znárodnená. Upresňuje: „narodil som sa do rodiny, ktorá vyrábala veľmi úspešné mazanie proti reumatizmu a potom som vo Švajčiarsku prakticky vyrábal a mal na starosti uvedenie na trh tých najznámejších antireumatík. Môj starý otec vyvinul prostriedok proti reumatizmu, volalo sa to Linimentum mentholi chlorophormiatum a vyvážal sa do celého bývalého Rakúsko-Uhorska.“
Napriek tomu, že ho lákalo štúdium práva, keďže jeho strýko bol úspešným právnikom, sa po dohode s mamou rozhodol študovať najskôr farmáciu. Po štúdiu musel ísť na vojnu a k štúdiu práva sa nedostal. Bol pridelený do Přerova, 1. 10. 1951 nastúpil na vojenskú službu a absolvoval školu dôstojníkov zdravotníctva v zálohe.
„Na záverečných skúškach som sa bohužiaľ umiestnil ako prvý. Bol na mňa robený nátlak, aby som sa nechal aktivovať, ale ja som nechcel. Vojna bola posledná vec, ktorá by ma zaujímala. Potom vynašli paragraf 39 a to znamenalo nedobrovoľná ďalšia časovo neobmedzená služba v armáde. V 23 rokoch som bol povýšený na kapitána a bol som pridelený za šéfa ústavnej lekárne vo vojenskej lekárni v Ružomberku, potom ma preložili do Prešova, tiež za vedúceho ústavnej lekárne.”
Následne bol preložený do Liptovského Mikuláša, kde pôsobil do roku 1959 ako vedúci zásobovania liečivami a dezinfekčnými prostriedkami pre všetky jednotky v druhom vojenskom okruhu. Niekto z kamarátov nahlásil vojenskej kontrarozviedke, že má záporný vzťah k ľudovo-demokratickému zriadeniu, na základe čoho mu doma urobili prehliadku. „Ako študenta ma vždy mama poverila výrobou griotky a vaječného koňaku z liehu. Na Vianoce sme ich vždy darovali priateľom. Po smrti mamy mi doma ostalo asi 9 litrov liehu. Mal som tam aj otcovu slivovicu. Všetko zabavili a slivovicu považovali za čistý lieh. Hovorili, že som si to schovával a chcel som to výnosne speňažiť. Potom som bol degradovaný,” hovorí Dr. Dlouhý. Po prepustení do civilu dostal ponuku za vedúceho kontrolného odboru Krajskej správy lekární v Žiline. V roku 1963 odišiel do Čiech, kde sa stal vedúcim odboru sér v Ústave sér a očkovacích látok, manželka pôsobila ako vedúca detská lekárka. S rodinou kúpili vilu v Jevanoch. Na tieto časy spomína Dr. Dlouhý ako na krásne obdobie.
Keď bol v práci v auguste roku 1968, tri dni po okupácii, mal telefonát s varovaním, že bude mať návštevu z ŠTB. Bol označený za kontrarevolucionára, preto sa s manželkou zbalili a odišli do zahraničia, predpokladali, že len na mesiac.
V rokoch 1968 – 1991 pracoval vo Švajčiarsku, najskôr ako asistent prof. Dr. Arnolda Hässiga, riaditeľa ústredných laboratórií Medzinárodného červeného kríža, neskôr ako vedúci výroby farmaceutického koncernu J. R. Geigy. Podieľal sa na zjednotení výroby spoločností CIBA a GEIGY, a následne pôsobil ako vedúci farmaceutickej výroby CIBA-GEIGY. Podieľal sa na celosvetovom úspechu preparátu Voltaren Emulgel.
Po roku 1990 sa mohol vrátiť do ČSR, ale ešte 4 roky viedol odbor pre registráciu liečiv v Berne vo Švajčiarsku. Od roku 1995 do roku 2002 bol odborným poradcom a vedúcim výroby amerického koncernu IVAX medzi Berlínom a Hamburgom. Spolupracoval tiež s Československou a neskôr Českou lekárnickou komorou. Pracoval tak dlho, aby mohol bez pôžičiek zrekonštruovať lekáreň U Zlatej koruny a otvoriť lekáreň pre verejnosť v nemocnici.
Lekáreň dostal naspäť v roku 1994. Zrekonštruoval ju a otvoril lekáreň aj pri vjazde do nemocnice. „Nemocnica mala ústavnú lekáreň, ale postavila ďalšie dve lekárne a tú svoju tretiu postavili 8 metrov od mojej. My sme tu boli od roku 1889 ako jediná lekáreň. Teraz je tu 12 500 obyvateľov a 12 lekární.”
Lekáreň U Zlatej koruny, Kyjov
Obnovme pravidlo lekárne lekárnikom
„Napríklad v Maďarsku patrili lekárne lekárnikom. Pochádza to ešte z Rakúsko-Uhorska, kedy platilo, že na lekáreň musí pripadať minimálne 4 500 obyvateľov a druhá lekáreň nesmie byť bližšie ako 500 metrov. Bolo by rozumné to obnoviť.”
Dr. Dlouhý spomína, ako sa časom menilo postavenie lekárnika. „Zmenilo sa rozhodne aj postavenie lekárnika. Záleží na tom, akého charakteru je lekárnik. Pred tým boli lekárnici vnímaní ako čestné osoby, ktorým sa verilo. Nik z nich nerobil obchodníkov.”
Myslíte, že je správne, že štát povolil sieťam vstup na trh a mnoho lekárnikov bolo nútených odpredať svoju lekáreň sieti?
„Jednoznačne nie. Tie klasické lekárne nemajú takú finančnú silu, aby týmto reťazcom mohli konkurovať. Som rád, keď idem po meste a ľudia mi hovoria, že už pôjdu len ku mne, kde je prvotriedna kvalita, prvotriedne poradenstvo.”
Čím by sme sa mali zo zahraničia inšpirovať?
„U nás je to pokazené. Podľa mňa je chyba, že nie je pár lekárnikov a lekárničiek v parlamente, vďaka čomu by boli kompetentní objektívne informovaní hlavne o tom, čo je to farmácia. Že je to odborná práca a že je dôležitá.“
Aký máte názor na to, že u nás môže lekáreň vlastniť ktokoľvek?
„Je to podraz na všetkých lekárnikov, ktorí chcú, aby boli lekárne vedené lekárnikom. Bol by som za to, aby bol minimálne 51 % majiteľ lekárnik a ručil za kvalitu. Lekárne by mali patriť lekárnikom, ktorí by boli za ňu osobne zodpovední.”
Keby ste mali možnosť pomôcť lekárnikom zmenou legislatívy, čo by ste zmenili?
„Ideálne by bolo navrátenie času, kedy patrili lekárne lekárnikom a neboli žiadne reťazce. Lekárnik bol osobne zodpovedný za prevádzku svojej lekárne. Tiež som za to, aby platili demograficko-geografické zásady – minimálne 4 500 obyvateľov na lekáreň a 500 metrov vzdialenosť. Aby to nebol konkurenčný boj.”
RNDr. PhM. Jiří Dlouhý (vpravo) a RNDr. Anton Bartunek (lekárnik – lekáreň Esencia Prešov) zasadili pamätné stromy v Aleji osobností spoločnosti UNIPHARMA v roku 2016
Ako vidíte budúcnosť lekárenstva?
„Nie ružovo. Záleží na tom, ako sa k tomu bude stavať vláda, zákonodarcovia. Či pochopia, že lekárenstvo je rovnako dôležité, ako lekárska služba, že to je pre dobrý život ľudí a záchranu života a že to nie je kšeft. Kolegyne a kolegovia to robia ako poslanie, nie ako kšeft.”
Stále ste veľmi vitálny, aký je váš recept na dlhý život? Čomu sa venujete vo voľnom čase?
„Nikdy som nefajčil, nepil som, ani víno ani pivo. Hral som aktívne hokej, hádzanú. Mám dva stroje na cvičenie, cvičím na nich každý deň 30 minút ráno a 30 večer. Keď manželka žila, tak sme chodili po Alpách a aktívne sme lyžovali. Teraz veľa chodím pešo. Nejem tuky, jem jogurty, ovocné šťavy, moc nesladím. Vo voľnom čase veľa čítam, starostlivosť o lekárne mi zaberie asi 3 – 4 hodiny. Chodím na stretnutia s priateľmi, či starostom. Niekedy pomáham s prekladom listov alebo článkov. Hovorím anglicky, nemecky, rusky, francúzsky.“
Aký máte odkaz pre svojich kolegov, lekárnikov a našich čitateľov?
„Aby sa snažili vykonávať svoju prácu čo najlepšie, ako je možné. Aby sa snažili udržať, alebo vrátiť lekárnictvu to postavenie, aké malo kedysi. Lebo na základe existencie reťazcov lekární sa stala farmácia prakticky normálnym zamestnaním a obchodom, ale ľudia si neuvedomujú, koľko je k tomu nutné študovať a aké skúšky musí lekárnik absolvovať. Prajem vám, kolegovia, aby sa nám to podarilo zmeniť.
Dôležité je, aby sa lekárnici a lekárničky snažili viac zapojiť do verejného života. Aby nebrali politiku ako zlo, ale ako službu ľuďom. Aby sa zapojili do verejného života a tým ovplyvnili názor verejnosti na lekárnikov. Rozhodne, aby sa tú stigmu, ktorá je tými reťazcami vytvorená, podarilo serióznym spôsobom odstrániť. Aby lekárnik nemal nálepku obchodníka, ale odborníka na zdravie.”
