Našou reklamou je pacient, ktorému sme pomohli

hovorí PharmDr. Žaneta Truplová, Lekáreň Vicky Wall, Bratislava. Cieľavedomá lekárnička, ktorá sa venuje celoživotnému vzdelávaniu. Rovnako si dáva záležať aj na vzdelávaní svojich zamestnancov. Kým sa nový člen jej tímu dostane za taru, prejde aj pol roka. Je to preto, aby sa zatiaľ všetko potrebné naučil. Pacientom sa snaží poradiť a pomôcť, ako len najlepšie vie. Využíva na to homeopatiu, tradičnú čínsku medicínu, aromaterapiu, ajurvédu, ale v jej lekárni nájdete aj široký sortiment čajov a mnoho iného.

Ako ste sa dostali k farmácii? Čo vás priviedlo k poslaniu lekárnika?

Ešte pred tým, ako som sa prihlásila na farmáciu, ma fascinovalo zbieranie bylín. Mala som doma štantky označené latinskými názvami. Na počítači som si prepísala a preložila do dnešnej slovenčiny Fándlyho „Zelinkára“. To bola moja prvá učebnica gnózie. U nás v rodine, ani v mojom okolí, sa takému niečomu nikto nevenoval. Našťastie prišla novembrová revolúcia. Pred tým by som sa neodvážila dať si prihlášku na farmáciu. Moji rodiča neboli favoriti bývalého režimu.

 Začali ste pôsobiť ako nezávislá lekárnička v roku 2003 v Lekárni Zelený anjel v Bratislave. Aké to bolo?

Boli to prenajaté priestory. Chceli sme založiť lekáreň zameranú na prírodné metódy a holistický prístup, aká na Slovensku neexistovala. Bola som veľmi ovplyvnená ťažkou chorobou mojej sestry, bezmocnosťou klasickej medicíny a skúsenosťami s liečiteľmi všetkých druhov. Mali sme predstavu akéhosi miesta „prvého kontaktu“, kde by sme mali prehľad, vedeli by sme poradiť a ďalej odporúčať dobrých terapeutov. Nemali sme však šťastie na prenajímateľku. Dostali sme výpoveď z priestorov necelý polrok po tom, čo sme horko-ťažko získali povolenie a prerobili prenajaté priestory.

 Od roku 2006 pôsobíte vo vlastných priestoroch s novým názvom: Lekáreň Vicky Wall. Čo symbolizuje?

Keďže sme si povedali, že sťahovanie zvládneme už iba raz, rozhodli sme sa pre vlastné priestory. Úver dosiahol závratnú sumu. Za to, že sme to vôbec zvládli, vďačím farebnému systému Aura-Soma, ktorý si naozaj v tej dobe získal moje nadšenie. Vicky Wall bola anglická lekárnička a terapeutka, ktorá tento systém priniesla na svet. Odvtedy sa venujem aj psychológii.

 Okrem klasického lekárenského sortimentu ponúkate aj široký výber prírodných a alternatívnych prostriedkov starostlivosti o zdravie. Akých?

Máme široký sortiment čajov, ktoré aj miešame ako magistraliter. Ďalej máme Bachove kvetové esencie. Ponúkame aj homeopatiu, aromaterapiu, ajurvédu, tradičnú čínsku medicínu. Naše činnosti prenikli až do poľnohospodárstva. Zo zdravotných dôvodov ekologicky pestujeme prastarú pšenicu, oveľa staršiu než špalda, pre ľudí s intoleranciou bežnej pšenice. Tú si aj spracovávame a dodávame do kváskových pekární. Ide o obilninu, ktorá v minulosti zo Slovenska úplne vymizla. Robíme veľmi veľa magistraliter prípravkov. Veľmi vďačím predchádzajúcej práci vo firme, kde som v rámci divízie OTC mala kompetenciu nájsť produkt a uviesť ho na náš trh a mala som pri tom voľnú ruku. Bola som napríklad na začiatku probiotík, soľných sprejov pre nosovú hygienu, vitamínov pre deti do 3 rokov a pod. Nič z toho tu pred tým nebolo.

 Ako majiteľka lekárne ste sa popri lekárni začali venovať aj dovozu, distribúcii a neskôr výrobe. Čo vyrábate?

Vyrábame bunkové soli, ktoré majú v zahraničí vyše 100-ročnú tradíciu. U nás tomu laici, ale aj odborníci stále nerozumejú a pletú si ich s homeopatiou.

V Rakúsku ich majú pod názvom Schüssler Sältze. Bola som nimi okúzlená a vedela som, že s tým chcem robiť. Je to veľmi jednoduchý systém a vďaka rýchlemu a uchopiteľnému účinku sa nám pacienti vracajú a posielajú ďalších bez akéhokoľvek vernostného systému. Nikdy sme vernostný systém nemali. Ani reklamu. Našou reklamou je pacient, ktorému sme pomohli.

 Homeopatia má veľa priaznivcov, ale nájdu sa aj nežičlivci. Čo by ste k tomu povedali?

Ja viem, že homeopatia funguje na základe vlastných a neodškriepiteľných skúseností. Študujem ju 7. rok. Aby sme zabezpečili potrebné lieky, kupujeme si v Anglicku medikačné tinktúry a širokú paletu homeopatických liekov pripravujeme opäť ako magistraliter. Vymysleli sme aj zopár vlastných receptúr homeopatických mastí a polykomponentov. Najskôr len na skúšku a tie, ktoré sa osvedčili, s obľubou pripravujeme ďalej. To je ale tá krajšia strana práce v lekárni.

V minulosti napríklad pán prezident SLeK Sukeľ potreboval bojovať PR kampaňou proti homeopatii. Chápem, že osobne môže homeopatické lieky vnímať ako placebo, ale faktom je, že homeopatiká sú na Slovensku registrované a sú distribuované výhradne cez lekárne. Takáto diskusia – či homeopatia áno, alebo nie a ako – nie je na diskusiu cez médiá, ale na rozhovor zástupcov lekárnikov, homeopatov a zákonodarcov na inej úrovni. Nedáva to logiku, aký prospech môžu mať lekárnici z takejto kampane popri existenčných problémoch, s ktorými sa boria, ako napríklad reexporty alebo ovládnutie lekárenstva finančnou skupinou.

 Organizujete rôzne kurzy pre verejnosť, ale aj pre seba. Povedzte nám o nich niečo bližšie.

Venujeme sa vzdelávaniu v užšom kruhu kolektívu lekárne. Pravidelne si niekto spracuje dohodnutú tému do formy seminára pre kolegyne. Ak k nám nastúpi nová kolegyňa (kolegu sme ešte nemali), musíme ju všetko od začiatku naučiť. Prebieha to tak, že krok po kroku si domácim štúdiom prechádza všetko, čo u nás potrebuje vedieť. Potom sa spolu každý týždeň venujeme jednej zdravotnej téme a rôznym možnostiam prevencie a liečby. Celé to trvá približne rok. Po polroku môže ísť za taru, dovtedy len preberá tovar a zoznamuje sa s ním. Aj kolegyne zo ŠÚKL-u, keď boli na kontrole, ostali prekvapené, do akej hĺbky sa učíme. Máme povesť lekárne, kde sa treba veľa učiť, a preto sa nám aj ťažko zháňajú noví zamestnanci.

 Je podľa vás povolanie lekárnika skutočne slobodným výkonom?

To je asi inak v každej lekárni. V našej lekárni sú lekárnici slobodní a majú povinnosť pracovať podľa vlastného vedomia a svedomia. Hoci sú motivovaní aj výsledkom, stále vedia, že sme zdravotnícke zariadenie a ako také nesmie mať ekonomický aspekt nadradený odbornému. V prvom rade nám záleží na pomoci pacientom a pacienti to vedia. Nechceme zneužiť ich dôveru. To vidím ako najväčší problém vo firmách, kde rozhodnutia robia nezdravotníci len na základe čísiel, a tiež v sieťach, kde je dané obchodným rozhodnutím, aké probiotikum, aký prípravok na nádchu atď. sa teraz bude ponúkať. Oceňujem všetkých, ktorí podobne ako spoločnosť UNIPHARMA, podporujú nezávislé lekárne.

 Zmenilo sa lekárenstvo za to obdobie, ktoré pôsobíte ako farmaceutka?

Veľmi sa zmenilo. Pred 15 rokmi boli lekárnici na čele s komorou proti sieťam. Dnes prakticky existujú. Vplyv a spôsob podnikania finančnej skupiny je podľa mňa nebezpečný. Myslím, že bolo chybou pripustiť vlastníctvo lekární nelekárnikmi bez toho, aby bola zachovaná nezávislosť výkonu povolania lekárnika do istej minimálnej miery. V minulosti sa na odbornosť lekárnikov viac dbalo než teraz. Napríklad odborný zástupca potreboval atestáciu 1. stupňa, dnes sa dá atestačná príprava nahradiť odpracovanými rokmi, čo nie je to isté. Myslím si, že niečo dobré v lekárenstve ešte len musí prísť. Je to vec vývinu a času. Postavenie farmaceuta – lekárnika je stále rovnako dôležité, len si to lekárnici neuvedomujú dostatočne a namiesto svojej profesie, počúvame, že sa často venujú administratíve, reexportom, obchodovaniu s lekármi a pod.

 Myslíte si, že samostatné, nezávislé lekárne sú v súčasnosti konkurencieschopné? Čo by ste odporučili kolegom ako sa zviditeľniť a odlíšiť od „konkurencie“.

Nie, nie sú, pokiaľ sa neodlíšia. Ale majú na to všetky predpoklady, aby boli. Nemôžu konkurovať cenami a finančne sieťam, ktoré si nechávajú okrem maloobchodnej marže častokrát aj veľkoobchodnú maržu pri vlastných výrobkoch. Nezávislý farmaceut si potrebuje neustále zvyšovať odbornosť, sústrediť sa na vlastné prípravky, poradenstvo, vzťah a individuálny prístup ku klientovi a skutočné a fungujúce liečenie, teda holistický prístup. Rada sa podelím o „obchodné tajomstvá“, podľa mňa by sme si mali navzájom pomáhať a držať spolu.

autor: RNDr. Jozef Pospíšil

článok bol uverejnený vo februárovom čísle časopisu Lekárnik