Prezident SLeK na tému: Úloha farmaceuta v procese povinného očkovania

V mnohých vlaňajších diskusiách o nedostatku vakcín na povinné očkovanie zaznela poznámka o tom, ako rodičia malých detí neúspešne obchádzajú verejné lekárne hľadajúc potrebnú vakcínu predpísanú na lekárskom predpise. U viacerých novinárov bolo viditeľné prekvapenie, prečo na tento problém upozorňujú lekárnici. Odmysliac si skutočnosť, že tradičná (a laicky úplne logická) predstava o povinnom očkovaní vychádza z dlhoročnej tradície zabezpečovania vakcín ambulanciami pediatrov v spolupráci s úradom verejného zdravotníctva (resp. niekdajšími hygienickými stanicami) má toto prekvapenie aj ďalší rozmer, o ktorom sa veľmi nehovorí. Skutočne – kde sú tie desiatky pediatrov či stovky rodičov, ktorých sa tento problém bezprostredne týka a ktorých vyjadrenia neboli nijako razantné?

Čo hovorí o očkovaní legislatíva?

Základný legislatívny rámec povinného očkovania upravuje zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, v zmysle ktorého je každá fyzická osoba povinná podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácii a karanténnym opatreniam. Dnes, okrem zopár konšpiračných teoretikov, nikto nespochybňuje význam (nie iba) povinného očkovania v prevencii kedysi fatálnych chorôb. História povinného očkovania na našom území siaha do čias Rakúsko-Uhorska, kde platil prvý zákon o očkovaní proti pravým kiahňam už v roku 1876. Posledný prípad pravých kiahní bol v Československu evidovaný v roku 1924 a od roku 1980 sa, po oznámení WHO o eradikácii tohto ochorenia, s očkovaním prestalo.

Reforma ministra Zajaca, ktorej základy nedokázal žiaden z nasledujúcich ministrov zmeniť o. i. priniesla zásadné (správne) zmeny v systéme kategorizácie a cenotvorby liekov, z ktorých najzásadnejšie boli zavedenie pomernej úhrady a postupná deregulácia cenotvorby OTC liekov. V procese zabezpečovania liekov boli rovnako revolučnými krokmi kategorizácia vakcín na povinné očkovanie, umožnenie vstupu ďalších výrobcov na trh a ich zabezpečovanie prostredníctvom štandardného distribučného reťazca. Funkčný systém na pár mesiacov destabilizoval iba minister Uhliarik. Pod tlakom odbornej verejnosti bol však nútený svoje rozhodnutie zmeniť a zabezpečovanie vakcín vrátil späť do verejných lekární. Mediálne výstupy spred desiatich rokov boli varujúce a bez argumentov spochybňovali kompetenciu farmaceutov v zabezpečení tejto skupiny liekov. Prax ukázala pravý opak – lekárnici sa dôsledne a zodpovedne zhostili tejto úlohy a v záujme eliminácie údajných rizík laickej manipulácie s očkovacími látkami MZ SR vo februári 2005 vypracovalo Metodické usmernenie č. SZS/0120/2005-OLP, ktorým sa usmerňuje postup pri zabezpečovaní očkovacích látok. V princípe možno konštatovať, že je povinnosťou pediatra zabezpečiť vakcínu postupom v zmysle tohto opatrenia a zároveň nie je možné vydať vakcínu priamo rodičovi pacienta.

Problémy s vakcináciou nie sú novinkou 

Aktuálne problémy so zabezpečením povinného očkovania nie sú prvé. Je málo známy fakt, že relatívne nedávno (1.9.2007 – 31.12.2008, teda 16 mesiacov) neexistoval na Slovensku platný právny predpis upravujúci povinné očkovanie. Do 1. septembra 2007 (dátum účinnosti zákona č. 355/2007 Z. z.) ustanovovalo podrobnosti o povinnom očkovaním Nariadenie vlády č. 337/2006 Z. z. To bolo zákonom č. 355/2007 Z. z. zrušené a nová vyhláška (585/2008 Z. z.), ako vykonávajúci predpis zákona, nadobudla účinnosť až 1. januára 2009. Absurdný právny stav nepriamo potvrdil aj hlavný hygienik SR v rozhodnutí z 1. októbra 2008, ktorým zrušil pokutu udelenú regionálnym úradom za odmietnutie povinného očkovania z dôvodu neexistencie právnej úpravy. Aj tento príklad dokazuje chronickú nekoncepčnosť riadenia zdravotníctva a jeho legislatívnej tvorby. Aktuálny problém v zabezpečení povinného očkovania nemá priamy legislatívny charakter. Je (zrejme) dôsledkom narušenia chápania prirodzenej úlohy jednotlivých subjektov liekového reťazca. Aj toto nerušenie má však korene v legislatíve, ktorá postupnými krokmi prestáva chápať ochranu zdravia ako jednu zo základných charakteristík štátu a odsúva ho do roviny štandardných obchodných vzťahov. Pokiaľ ako občianska spoločnosť rezignujeme na jeden z elementárnych princípov pekne napísaných v čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno nepredpokladať pozvoľné narúšanie ďalších úloh štátu – bezpečnosť, vzdelanie, či sociálne služby. Zaobchádzanie s liekmi je v rámci EU prísne regulovanou činnosťou. Je potrebné konečne zrozumiteľne a zásadne pomenovať úlohy jednotlivých subjektov – výrobcov, distribútorov aj lekární. Jediným zmyslom a dôvodom existencie (teda prirodzenou úlohou) týchto subjektov je zabezpečenie liekov pre pacientov. Nič iné. Nedávno istý kolega na jednej sociálnej sieti nazval kolegyňu nesúhlasiacu s reexportom, citujem: „závistlivou kravou“. Až takéto dno sme dosiahli.

Aké kroky podnikne v problematike SLeK?

Podľa vyjadrení niektorých zainteresovaných subjektov na dvoch stretnutiach na podnet SLeK iniciovaných ministerstvom zdravotníctva, za nedostatkom očkovacích látok nie je reexport, ale celosvetovo zvýšený dopyt po očkovacích látkach. V tomto kontexte chcem kolegov ubezpečiť o maximálnom úsilí jednotlivých orgánov komory a vyjadriť presvedčenie, že osobná aktivita a angažovanosť všetkých lekárnikov v prospech návrhov a činnosti komory prinesie skorú akceptáciu našich požiadaviek – mimochodom, široko akceptovaných odbornou verejnosťou.

Slovenská lekárnická komora už v roku 2013 navrhla (a na tomto návrhu opakovane trváme) nasledovnú legislatívnu úpravu:

– zmena ohlasovacieho konania zamýšľaného vývozu liekov na povoľovacie konanie,

– zverejňovanie celého procesu tohto konania,

– zverejňovanie aktuálnych zásob distribútorov s povinnosťou dodať liek do 24 hodín, ktorémukoľvek poskytovateľovi lekárenskej starostlivosti,

– zákaz spätného predaja liekov lekárňou distribútorovi.

Od jesene 2015 je SLeK odborným partnerom projektu „Nedostupné lieky“ v rámci ktorého môže ktorýkoľvek farmaceut v Slovenskej republike priamo za tárou nahlásiť nemožnosť objednať liek pre konkrétneho pacienta. Aj touto cestou chcem vyzvať všetkých kolegov – zvlášť tých, ktorí chronicky tárajú o tom ako „komora nič nerobí“ – aby k tomuto projektu pristúpili aktívne a prispeli k riešeniu tohto problému. Komora nie je klub funkcionárov, komora je komunita a urobí iba to, čo urobia jej členovia.

PharmDr. Ondrej Sukeľ

Slovenská lekárnická komora

prezident