doc. MUDr. Roman Kováč, CSc. mim. profesor: Potrebujeme občana vzdelaného v otázkach zdravia, choroby a prevencie

Prinášame Vám rozhovor s doc. MUDr. Romanom Kováčom, CSc. mim. prof., ktorý v lete tohto roku zasadil pamätnú lipu v aleji osobností spoločnosti UNIPHARMA.

Na jeho život, štúdium a politiku sme sa zamerali v druhej časti rozhovoru, v ktorom vám okrem iného prezradí, prečo si vybral práve gynekologický odbor.

 

Čomu sa venovali vaši rodičia, ovplyvnili vás pri výbere vašej profesie?

Môj otec bol vysoký dôstojník, ale nebol klasický vojak. Moja mama bola zaujatá ľudovo umeleckou tvorbou. Ani jeden z mojich rodičov nemal zdravotnícke povolanie, ale obaja boli hlboko humanisticky založení, plní človečenstva a tento duch v našej rodine bol veľmi silný a mal vplyv na výber môjho povolania.

Vyrastali ste v rodine vojaka, ktorý dosiahol najvyššiu možnú hodnosť – generála. Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, stal sa členom jeho úzkeho vedenia. Prečo vášho otca uväznili a ako tieto skutočnosti ovplyvnili vás a vašu rodinu?

Môjho otca uväznili dvakrát. Najprv ho bez súdu odvliekli do Tábora nútených prác na Mírove, strašnom väzení na severe Moravy. Do väzenia sa dostal na základe „revolučného opatrenia akčného frontu.“ Po čase režim povolil a my sme mohli odísť na Slovensko. Toto nadýchnutie bolo krátke a otca uväznili druhý raz. Tento raz bol odsúdený ako člen skupiny okolo Imricha Karvaša na 12 rokov za velezradu. Pri prvom  väznení otca som bol iba desať ročný , pamätám sa iba na to, že sme žili vo veľkej chudobe a že mnohí naši bývalí priatelia a susedia sa báli dokonca nás pozdraviť. Pamätám sa aj na domové prehliadky. Pri druhom uväznení som bol študentom Lekárskej Fakulty v Plzni. Vďaka rozumnému vedúcemu kádrového oddelenia, ktorému som o otcovom odsúdení ihneď povedal, som mohol študovať ďalej. Boli by ma vyhodili, ak by si to niekto zo Slovenska žiadal. Našťastie sa tak nestalo. Pod takýmto tlakom som študoval. Moja rodina však trpela ďalej materiálne. Sestra nemohla študovať a veľmi ťažko si našla zamestnanie.

Aká bola vaša prvá pracovná skúsenosť po skončení univerzity?

Po skončení lekárskej fakulty som dostal umiestenku do Dunajskej Stredy. Musím priznať, že to bola veľká škola ako v skutočnosti vyzerá praktická medicína. Na chirurgii najčastejšie úrazy  zdevastované ruky od kukuričných kombajnov alebo amputované ruky mláťačkami. V pôrodníctve vari všetky patológie, o ktorých som iba čítal v učebniciach. Som vďačný starým pôrodným asistentkám, ktoré ma mnoho naučili. Vari najdramatickejšie som prežíval veľkú povodeň na Dunaji, keď sme dva týždne neprestajne pracovali,  za chorými sme chodili a  vo vojenských člnoch ošetrovali množstvo pacientov. Bolo to vyčerpávajúce, snáď aj nebezpečné, ale mali sme pocit dobre vykonanej práce.

Po skončení mojej práce v Dunajskej Strede som sa chcel nadýchať atmosférou vedeckej práce. Mal som na Endokrinologickom ústave SAV vynikajúceho učiteľa pána docenta J. Podobu, CSc. Avšak záľuba v gynekológii ma neopustila a prešiel som do nemocnice v Bratislave na Kramároch.

Pán profesor, z chirurgie ste prešli na gynekologicko-pôrodnícke oddelenie, tento odbor ste si vybrali cielene, prečo?

Pretože nemám rád smrť ani umieranie. Ja dobre viem, že ako  narodenie , tak aj smrť patrí k životu. A je povinnosťou lekára stáť pri pacientovom boku, keď už všetka liečba zlyhala a on prestupuje tú pomyselnú hranicu a vracia sa k Stvoriteľovi. Ale byť pôrodníkom znamená byť pri narodení nového života, byť pri žene, ktorá prežíva tú najkrajšiu premenu, zo ženy na matku. Žena pri pôrode nie je veľmi krásna, pôrod je fyzicky aj psychicky veľmi vyčerpávajúci. Avšak, kto videl tvár matky, keď jej priložíte dieťa na prsia, ten chápe moje zaujatie medicínskym odborom slúžiacim ženám


 Ste zakladateľom Klinickej fetálnej farmakológie, čo predchádzalo jej založeniu?

Jej vznik bol podmienený možnosťou merať niektoré vitálne  funkcie plodu nová technika, ultrazvuk, kardiotokgrafia  a iné, nám to umožnili a tak sme mohli merať účinky liečiv podaných matke na funkcie plodu. Na tomto mieste by som vyjadril vďaku dnes už nebohému pánu profesorovi  MUDr. R. Dzúrikovi DrSc., ktorý ma priviedol na myšlienku vytvoriť základ pre pravidlá klinickej fetálnej farmakológie. Na tomto prístupe bolo nové najmä  to, že sme sa nevenovali škodlivým účinkom liečiv na plod, ale naopak hľadali sme pravidlá pre hodnotenie liečby samotného plodu. Myslím, že niektoré postupy, ktoré sme v tej dobe popísali platia dodnes.

Ste tiež propagátorom využitia informačných technológií v zdravotníctve. Čo považujete za dramatickú zmenu vo vašom odbore v poslednom období, ktorá zmenila alebo posunula odbor dopredu?

Na počudovanie to nie sú výdobytky informačných technológii. Najvýznamnejšie zmeny v gynekológii a pôrodníctve sa odohrali na troch úrovniach:

V prevencii je to jednoznačne zavedenie organizovaného skríningu najčastejších zhubných nádorov u žien,  rakoviny krčku maternice a rakoviny prsníkov.

V diagnostike urobilo zásadný prevrat zavedenie ultrasonografie do pôrodníctva i gynekológie. Táto metóda rozšírila diagnostické možnosti všetkých stavov, ktoré sme doteraz riešili hmatom alebo sluchom. Dnes choré orgány či plod vidíme, dokonca v reálnom čase.

V chirurgickej liečbe je to zavedenie endoskopie, ktorá umožnila málo invazívne zákroky a viedla k väčšiemu komfortu pacientiek po operácii.

Pre celú medicínu považujem za obrovský objav, ktorý prinesie zásadne zmeny do medicíny liečebné použitie kmeňových buniek. V tejto metóde vidím budúcnosť medicíny.


Od roku 2006 ste boli dekanom Fakulty verejného zdravotníctva SZU a jej prorektorom pre rozvoj Univerzity. V čom vidíte budúcnosť medicíny a mladých študentov?

Pokým bude ľudstvo existovať, bude existovať narodenie i smrť. A smrť kráča ruka v ruke s chorobou. Tam kde je choroba, mal by byť aj lekár, aby jej vedieť predchádzať, diagnostikovať a liečiť. Teda lekári budú potrební vždy. A to je výzva pre záujemcov o štúdium medicíny.

Možno už nebudú existovať prijímacie skúšky ako doteraz a budú nahradené psychologickým hodnotením uchádzača či bude schopný vykonávať  zložité povolanie lekára  s úctou a porozumením pacienta, ktorý má bolesť, strach, obavy a potrebuje oporu, pomocnú ruku. A toto by mali lekári prioritne vedieť, samozrejme popri obrovskom množstve vedomostí a zručností. Dobrý lekár budúcnosti sa bude musieť vcítiť do osoby pacienta, liečiť nielen jeho telo, ale aj často ubolenú dušu. Toto čaká nových študentov medicíny.

 Práca v politike vám umožnila byť napríklad pri vzniku Slovenskej republiky, schvaľovaní ústavy, pri vstupe do Európskej únie, prečo ste sa rozhodli dobrovoľne odísť z politiky?

Politika je v istom  zmysle rehoľa, ktorá má svoje pravidlá a zákonitosti. Človek, ktorý vstúpi do politiky si musí byť vedomý, že on i jeho rodina stratia súkromie, že bude často vystavený osočovaniam, lžiam. Proti tomu sa musí obrniť a musí to strpieť. Je to daň za pocit moci, ktorý je veľmi silný, silnejší než túžba po bohatstve.  Ak k tomu pridáte mesiášsky syndróm a túžbu po obdive verejnosti, to sú tie sily, ktoré vás držia v politike. Prekonať ich vyžaduje veľkú vnútornú silu a odvahu povedať si dosť. Mne moje rozhodnutie uľahčilo aj v spoločnosti narastajúce presvedčenie,  že každý politik je zločinec. Ak nechcete byť zaradení medzi zločincov, musíte odísť. Mimochodom, umenie odísť patrí k základným pravidlám v rehole politiky.

 Čo je podľa Vás v súčasnosti nevyhnutné riešiť a hlavne vyriešiť v slovenskom zdravotníctve?

Za kľúčové považujem prijatie novej dlhodobej koncepcie akejsi doktríny zdravotníctva, ktorá by minimálne podliehala ideologickým vplyvom politickým a najmä ekonomicko-politickým vplyvom takzvaných veľkých hráčov. Takáto doktrína by mohla na dlhé roky nastaviť rozumné zameranie zdravotníctva. Vyžaduje starostlivú analýzu, ale aj odpovede na mnohé otázky. Napríklad, ak za každého ministra vznikli v zdravotníctve dlžoby vo veľmi podobnej výške bez ohľadu na to, aké opatrenia ministri robili, nie je potom pravdou, že zdravotníctvo je naozaj podfinancované. Takýchto otázok so zásadným významom je viac, ale osobne považujem za mimoriadne potrebné, aby občan prevzal časť zodpovednosti za svoj zdravotný stav. Na to však potrebujeme občana vzdelaného v otázkach zdravia, choroby prevencie a pod. Najlepšie je začať s takouto výchovou už v detskom veku. Rodičia toto vzdelanie ako  aj to prečo žiť zdravo nevedia deťom podať. Myslím si, že zavedenie zdravotnej výchovy do škôl by mohlo byť tou dlhodobou červenou niťou nášho zdravotníctva. Som presvedčený, že poznatky zo zdravotnej politiky sú pre dorastajúcu mlaď možno dôležitejšie ako mnohé encyklopedické poznatky, ktoré im vnucujeme v doterajšom systéme.

 

AUTORKA: Mgr. Alexandra Pechová